Piesok, slnko, prach... a ten vzduch. Ten príšerný vzduch sa nedá dýchať. Kráčam a pod nohami tíško škrípu zrnká piesku. Kráčam a do chodidiel sa mi zarývajú zrnká piesku. Duša mi krváca. Márne hľadám liek na moju čiernu dušu. Je čierna ako noc. Vôbec si ju už nepamätám. Darmo ju hľadám vo svojich spomienkach. Zostalo po nej len slovo, ktoré znamená pre mňa len jedno - temnotu a zlo. Za všetko môže boh, len on vie ako dlho už som na tejto púti. Určite sa mi niekde smeje!

Piesok, svetlo... na nič iné si neviem spomenúť. To svetlo mi vypálilo všetky spomienky. Zomrel som? Musím byť v pekle! Všetci zhoríme v pekle!

...

Nohy ma stále nesú ďalej, aj napriek tomu, že nechcem! Som bez sily. Určite je to môj osud, ktorý ma nesie týmto preklatým svetom. Je to môj údel, je to niekde napísané. Kráčam cestou karmy, ktorú mi určili hviezdy. Och, ako rád by som ešte raz videl nočnú oblohu. Bože, chcem si sadnúť, chcem sa napiť, chcem sa nadýchnuť chladného vzduchu. CHCEM ZOMRIEŤ!

Niečo mi to však nedovolí urobiť. Niečo tu je a núti ma pokračovať. Dúfam, že je to smrť. A tak kráčam ďalej za vidinou smrti. Kráčam po nekonečnej rovine, po nekonečnom mori piesku. Vzduch horí všade okolo. Nevládzem.

Bez síl, iba s vidinou smrti, hľadím do zeme. Niečo mi našepkáva, aby som zdvihol hlavu, ale nepočúvam ten hlas. Nič skutočné by som aj tak nezazrel. V diaľke však niečo cítim. Čoskoro to príde, ale pre tento krát zostáva moja hlava sklonená a moje čierne vlasy sa mi ďalej lepia na tvár.

...

Kráčam ďalej. V hlave piesok, všade piesok! A tá príšerná sladká vôňa! Horia mi vlasy. Tá vôňa mi pripomenie spálenú spomienku z ďalekého domova, keď som raz v mikrovlne nechal zhorieť mačku. Pekná spomienka.

Vlasy behom sekundy zhoreli a v určitom momente som musel vyzerať ako zhorená zápalka, viac nepoužiteľná, z ktorej hlavičky sa tiahol jemný pramienok dymu. Stúpal a stúpal, a hľadal tie hviezdy, aby aspoň on našiel ten vytúžený pokoj. Pekná predstava.

...

Kráčam ďalej. Hlavu už mám pokrytú pľuzgierikmi, ktoré praskajú. Nič z nich však zatiaľ nevyteká. Celé telo trpí a horí v tom svetle, ktoré som tak niekedy uctieval. Žil som pre neho. Toto má byť vďaka? Za celé tie roky? Môj údel, môj osud.

Zdvíham nohu na koľko som schopný a špičkou robím ďalšiu brázdu. Chodidlá si už necítim a nemyslím na to, čo je s nimi. Nevidím a nechcem vidieť tie krvavé brázdy za mnou. Život zo mňa jednoducho uniká a derie sa von. Aj to je dôvod prečo sa bojím zastať.

...

Moje biele rúcho mizne v tom svetle. Trhá ho. Objavujú sa malé trhlinky na koži, na duši. Ešte sa však nevzdávam. Dvíham nohu a kráčam ďalej. Na bielom rúchu vyrastajú prekrásne ruže, pre ktoré by som plakal. Niet však sĺz. Potím už len krv.

Snažím sa dýchať, ale to, čo nasávam do pľúc už nie je vzduch. Je to niečo ťažké a páli to. Vlieva sa mi to do pľúc ako horúca smola, ktorá sa tam ťarbavo obráti a lepkavo sa derie späť. Niečo som zacítil na hornej pere. Už dávno niesom schopný ovládať ruky a tak sa nemôžem uistiť, že to nieje žiadna smola.

...

Kráčam ďalej a čakám, kým to stečie do kútika úst. Už-už cítim, že je to na dosah jazyka, a tak otváram ústa. Prašivým jazykom sa jemne dotknem kútika. V šoku sa mi rozšíria zreničky. Je to tu!

Začínam sa dusiť. Smola mi vyteká z úst. Ťažká a lepkavá. Snažím sa ešte vdýchnuť posledné dúšky ohňa, ale bezvýznamne. Padám na kolená. Chvíľu kľačím a v tom bizarnom obraze vyzerám ako by som vzýval to prekliate slnko a bol šťastný, že zomieram pre neho.

V mori čiernych sĺz si ľahám do piesku. To je koniec? To nemôže byť koniec! Ešte mi preblysne hlavou a prichádza vytúžená úľava. V poslednom okamihu ešte vidím, že sa netopím v smole, ale v čiernom hnise. Hnis sa rinie z pľuzgierov, z očí, z úst, z trhlín na tele, z nôh. Vtedy mi to došlo. Bol to očistec.

S úsmevom na tvári znova zomieram. Zabúdam na svoj údel, na svoj osud, ktorý ma hnal celú cestu dopredu. Ten osud stál už len zopár metrov predo mnou. Keby mi oči neexplodovali, určite by som ho zbadal. Moja púť začína odznova.

Uprostred púšte, vyprahnutého pekla, stojí kabína výťahu. V tej kabíne je jedno tlačidlo s nápisom ŽIVOT. V diaľke, v tom piesku, v tom slnku, v tom prachu, vidno cez rozpálený vzduch tlejúcu sa dušu.