Bola chladná noc a vonku mrholilo ako na jeseň, hoci podľa kalendára malo byť leto ešte v plnom prúde. Osoba zahalená v čiernom plášti prešla cez ulicu a jej kroky, ktoré sa ozývali ozvenou od blízkych budov, vystrašili, už i tak vystrašenú a životom ubitú, čiernu mačku. Mačka vybehla spoza odpadkového koša a prebehla cez cestu. Vodič blížiaceho sa auta ju cez zapršané okno zbadal v poslednej chvíli, tesne predtým, než sa stihla stratiť za deravým plotom. Vodič si ani len neuvedomil, aké ho práve postihlo "šťastie", zajtra skončí s vystreleným mozgom. Osoba v čiernom plášti videla ako auto postupne pohltila čierna hmla. Kráčala ďalej zadumaná vo svojich temných myšlienkach, keď zrazu prešla popod jediné svietiace okno v ulici a začula príšerný rev.

"AAAAAAAAAAAAAAAAAAaaaaaaaaaaaaaaaaaaargh."

Osoba na zlomok sekundy stratila svoju niť myšlienok, v ktorých plánovala jednu vraždu. Započúvala sa do vetra, ale nič viac sa nedialo. Pokračovala teda ďalej a ďalej plánovala. Sychravý vietor, ktorý tu v tomto období ešte nemal čo robiť bol však zvedavý. Vyrútil sa oproti temnej osobe, preplietol sa medzi nohy a zamieril si to k oknu, odkiaľ bolo počuť výkrik.

Ak by mal vietor nohy, tak po tom pohľade spoza okna by odpadol. A ak by mal ešte žalúdok, určite by vyvrátil všetku nestrávenú časť. Hnus bolo slabé slovo pre opísanie osoby, ktorá sedela v izbe za oknom. Suchá odporná kostra nejakého tvora, ťažko to nazývať mužom, sedela uprostred izby, v ktorej nebol nábytok. Sedela na biednej starej stoličke a pohlcovalo ju tmavé svetlo, z kmitajúcej žiarovky, ktoré vrhalo na stenu búrlivé vlny.

"There's no Devil...", akurát zneli slová pesničky, ktoré bolo počuť od susedov cez tenkú stenu. V rohu izby by ste mohli zazrieť roztrhané telo krysy, na ktorej si ešte pred chvíľou pochutnával ten neznámy tvor. Tvor sedel a kýval sa dopredu a dozadu ako správny cvok v blázinci a sem tam vydal ten príšerný rev, ktorý susedia nemali možnosť počuť cez tú príšernú metalovú hudbu.

Ťažko povedať, čo bolo príčinou toho kvílenia, či už nahnisané uši, z ktorých odkvapkával hnis alebo tá otvorená rana na ruke, v ktorej muchy pokládli svoje vajíčka. Možno to bola žiletka v ústach, kto vie. Jedno je však isté. To biedne nahé telo sa za chvíľu znesie na zem, lebo sa zadusí vlastnou krvou jazyka. Padne duto na holú zem, krv sa vyhrnie z úst a možno spolu s kusom jazyka vylezie aj žiletka. Krv namaľuje na zem peknú kaluž a všetko sa skončí zrodom novej hordy, roja mušiek, ktoré sa vyliahnu už zo spomínanej ruky.

My tu krásu však neuvidíme, pretože my sledujeme ďalej osobu v čiernom plášti a vietor nám nič nepovie. Ideme ďalej, sme dvaja, ty a ja. Sledujeme ho len tak z nudy, pretože sedieť na lavičke v daždi nás už nebavilo. Rozhodli sme sa radšej pozrieť si osud neznámej osoby.

Obchytený okolo pásu a pritlačený na seba, aby nám bolo teplejšie, kráčame ďalej, dáme si osudový bozk. Neznáma osoba sa nám v tom momente stratí z očí. Keby sme tušili, čo sa bude diať, v živote v ten večer nesadneme na tú lavičku, aj keby nám išlo o romantiku ako z rozprávky. Z tmavého tieňa, ktorému sme venovali tú najmenšiu pozornosť, vyšľahol plameň. Bol to plameň z pištole, ktorá patrila neznámej osobe. Posledné, čo som stihol počuť bolo, ako ti guľka prerazila lebku a zavŕtala sa do tej mojej. Posledné myšlienky boli však hrejúce, pomyslel som na to, že naveky budeme spolu.

"Nemám rád spoločnosť," posmešne precedila medzi zuby neznáma osoba a pobrala sa v ústrety temnej noci.

V jednom sme mali však šťastie, tú čiernu mačku sme cez cestu nevideli prebehnúť. Preto sa len z uduseným krikom na perách budíme vo vlastnej posteli plnej potu. Bol to len ďalší sen v nekonečnom rade nočných môr.