Ticho, ktoré kričí v tme, sa nesie lúčmi svetla hviezd a vkráda sa do mojej hlučnej duše. Z vonku počuť zahundralý vietor, ktorý protestuje proti niečomu takému. Hromží až tak, že prehluší auto rútiace sa prašnou cestou, osvetlenú len slabým svetlom poslednej lampy sveta. Takmer všetko upadlo do tmy a len ja sa snažím nájsť to stratené svetlo.

Sedím a čakám. V hlave mi stále znie jedna pieseň, ktorej názov a slová sa stratili v temnote. Je to smutná pieseň a pripomína mi šťastné chvíle, keď ešte na svete bolo svetlo, bol dôvod žiť. Neostal už žiaden dôvod prečo sa tváriť byť dobrý. V okne sa zjavil nočný motýľ. Bol rýchlejší ako nočné ticho a po opitej dráhe sa vznášal k hudbe, ktorú slabučko zachytil svojimi zmyslami. Vletel mi do izby a do ucha mi skrz hudbu pošeptal veľké tajomstvo. Šťastný tak mohol zomrieť v objatí smutnej piesne z mojej hlavy. Posol padol. Rozplynul sa mi na ruke a ja som sfúkol jeho prach naproti kričiacemu tichu. Plameň poslednej sviece na stole sa rozkmital. Ruka položená na nohe pevnejšie zovrela zbraň, pretože som vedel, čo prichádza. Zavrel som oči a začul ešte posledné slová otca.

Bolo to ďalšie veľké tajomstvo, ktoré mi do očí nahnalo vlhkosť. Slza sa najskôr zastavila na kraji viečka a váhala čo ďalej. Zaváhanie trvalo celú večnosť, ako keby sa hádala sama zo sebou. Skoro som počul jej nárek, no nakoniec to vzdala a pustila sa rýchlo dolu lícom. Zmývala bolesť a špinu z mojej tváre, z mojej duše. Na hruď mi dopadla červená kvapka. V poslednom návale hnevu som ju rozmazal chrbtom ruky. V tom momente sa mi vrátila spomienka na slnečné ráno.

V to ráno som sa zobudil z uduseným krikom na perách, sprevádzaný vrčaním besného vlka v neďalekej blízkosti. Zobudil som sa s jedinou myšlienkou v hlave. Vedel som čom sa stane, ale nevedel som ako sa to skončí. Posadil som sa v posteli. Miesto ranných novín som dostal proroctvo beštie. Prišlo náhle a nečakane. Bol to moment. Veľké proroctvo mi bolestivo vyjavila malá včielka. V tom poznaní ma naplnil hnev. Novinami zo včerajšieho dňa som ukončil prvý život tohto dňa. Včeličkyna hlava skončila mimo svojho telíčka, ktoré sa zvíjalo vo svojich vnútornostiach.

„Všetci zomrieme!“ To boli tie slová, ktoré včeličku stáli život. Teraz už viem, že mala pravdu. Svet sa zbláznil a ja s ním. Vstal som. Vkročil som do dverí svojho príbytku a zahľadel sa na prašné lúče slnka. Aj napriek jasnému dňu, lúče si už nenašli cestu do tmy môjho rozumu.

Zrazu som začul šelest krídel, ďalší šepot, ktorý bol však hlasnejší. Vystrel som ruku a roztvoril dlaň, akoby som čakal, že sám Boh ma vezme za ruku a ukáže mi cestu spásy. Svojím spôsobom sa aj tak stalo. Neviem však, či to bola Božia vôľa. Na ruku mi pristál čierny havran. Na nohe mal priviazanú správu. Bol to deň poslov a správ. Nemo som si prečítal odkaz a z očí mi vyhŕkli prvé slzy dňa. Boli veľké a číre ako kvapky rannej rosy, ktoré ešte neochutnali zlo sveta. Havran odišiel v úcte a v tichu. Lístok zletel pozdĺž môjho tela a padol do prachu. Padol som k nemu na kolená. Vzlykotom som nabral do rúk piesok a nechal ho pretekať cez moje ruky. Konal sa pohreb správy, ktorá hlásala smrť mojej milovanej. Moje srdce praskalo až sa rozbilo na tisíc kúskov, ktoré som nedokázal už viac zlepiť. Zmenilo sa na temnú dieru, z ktorého sa vyrynul potok krvi. Bola pre mňa všetkým. Žiaľ neutíchal až kým som nenarazil na sklo ktoré mi porezalo dlaň.

Prebral som sa a zašiel do príbytku. Zniesol som sa na stoličku. Zasekol som sa medzi svetom, ktorý zastal a svetom, ktorý nabral vyššiu rýchlosť. Nevedel som čo ďalej. Krv kvapkala na zem, kde ju pohlcoval udusený prach a staré drevo. Plnil som hrdlo smädného domu. Moja myseľ bola hlboko pod zemou času. Modlil som sa v duchu za milovanú a prežíval znovu prežité. Moje oči cez okno sledovali ako prichádza temnota, avšak moja myseľ to neregistrovala. Vo dverách sa zjavila moja mŕtva matka. Bola ako vystrihnutá z čiernobielej fotografie. Podišla ku mne a sklonila sa mi pred tvár. Zacítil som levanduľovú vôňu jej parfému. Pobozkala ma na pery a odišla v mihu mrknutia viečok. Začul som zvončeky. Strhol som sa do smeru neľútostného zvuku. Bol to zvuk smrti, preto som tasil. Guľka bola rýchlejšia ako moje myšlienky, ako môj rozum. Pokiaľ som si uvedomil čo sa stalo, na zemi v rozkvitajúcej kaluži krvi ležal starý muž. Bol to môj otec. Do vzduchu vrhol posledné slovo: „Hlupák!“

Dom sa začal kŕmiť a temnota sa rozlievala ako skazená polievka. Čas už nebol a tak proste nastala tma. Neviem ako dlho som čakal a kričal do tmy mojej duše, ale kričal som a kričal, až ma z toho rozbolela hlava.

Srdce mi stále krváca cez rany dnešného dňa. Pieseň už pomaly doznieva, ale stihla prilákať ešte jedného návštevníka. Prišiel posledný posol. Komár mi pristál na spotené čelo a vryl mi tam správu: „Je čas!“

Ruka konala a ja som pocítil nádej. Niekde v diaľke tej temnoty som zazrel nový zdroj svetla. V hlave som začul zvončeky a v mojich ušiach zaznel pozdrav mojej milovanej. Do duše sa mi navrátil pokoj. Bol som šťastný, bol som doma. Ruka spadla a pustila pištoľ na zem. Môj mozog predstavoval nový obraz na stene. Dom bol nasýtený.