Bola zima a malo byť ešte chladnejšie. V noci čerstvo napadal nový sneh a v opustenom kraji zakryl aj tie posledné nečisté miesta. Snehové vločky sa pozliepali a v chladnom objatí si užívali čerstvý vzduch. V ten decembrový podvečer bolo všade láskyplné ticho. To len v diaľke bolo vidno jemné trblietanie zlatých hviezd v oknách radujúcich sa ľudí, ktorých láska sa rozplývala cez komín až k chladnému moru ozajstných hviezd.
Všetci boli šťastný, alebo sa tak aspoň tvárili, a tak nikto nepočul chlapca, ktorý bol neďaleko nich. Chlapec sedel pod bielym dáždnikom, z ktorého sem tam vykukovalo ihličie. Ak by ste sa pozreli z okna, možno by ste ho videli na stráni ako čiernu bodku, ktorá vám príde ako špinka prachu na starej fotografii.
Príbeh chlapca začal už toto ráno, keď okrem snehu na neho dopadla aj váha smútku. Je to prvý rok, kedy trávi tento sviatočný deň sám bez tej blízkej osoby. Prišiel sem ráno a sadol si pod tento strom, aby mal rozhľad na krajinu v ktorej sa odohrali najšťastnejšie chvíle jeho života. Utápal sa v myšlienkach a klesal na dno. Vrátil sa ku dňu keď sa jeho život zrútil ako známe dvojičky.
Bolo teplo a malo byť ešte teplejšie. V noci kvapky letného dažďa zmyli suchú špinu a pripravili tak pôdu pre nastávajúci slnečný deň. Ak by ste sa dobre sústredili, mohli ste počuť ako si stebla trávy navzájom šepocú nové klebety. Vzduch sa pomaly začal nahrievať a za niekoľko hodín sa mal premeniť na ťažkú guču čohosi nedýchateľného.
Ľudia sa schovávali ako pred apokalypsou. Len veverička si veselo pobehovala niekde v diaľke a pri jej potulkách mohla zazrieť jasnú hviezdu nad mestom. To sa Slnko odrážalo od chlapcových slnečných okuliarov. Chlapec ležal na jednej z vyhriatych striech a nasával blahodarnú energiu do tela. Myšlienky sa mu niekde vytratili a tak tam len nemo ležal. V duši sa však tešil na dnešný večer, ako na každý večer, pretože ho mal tráviť s milovanou osobou.
V chlapcovom vnútri sa zrazu zatmelo. Chcel tie mračná zahnať rukou, ale uvedomil si, že sú skutočné. Malo pršať a pri prvom hrome už bol chlapec presvedčený, že sa niečo stalo. Chcel sa pobrať preč, keď v tom mu biela holubica pošepkala tú strašnú správu. Večer bude tráviť sám. Chlapec sa zrútil na zem a nechal dážď zmývať smútok zo seba. Chcel zomrieť. Napriek všetkému prežil.
Bola zima a malo byť ešte chladnejšie. Myseľ chlapca bola mimo tento čas a telo začalo mrznúť. Od chodidiel mu začali do tela vrastať korene smrti, korene chladu. Len sedel a upieral zrak do minulosti. Chlapec už bol skoro celý modrý. Tep sa mu spomalil na nepatrné tempo. Vo svojej mysli však bol na Slnku a cítil sa šťastne.
Na krajinu dopadla temná tma a chladný mesiac vyšiel aby sledoval osud chlapca. Na toho sa prišla pozrieť aj nejaká jasná hviezda, ktorá každý rok v tento sviatočný večer utvárala veľký osud.
Neďaleko chlapca zasvietilo svetlo a v snehovej prikrývke sa spravila diera u prostred ktorej stála postava. Vybrala sa smerom k chlapcovi a zanechávala za sebou zelený koberec života. Prišla k ľadovej soche a chytila chlapca za ruku. Korene smrti sa zmenili v korene života. Z tváre chlapca na trávu dopadli malé cencúliky, ktoré kedysi boli slzami. Chlapcova myseľ sa vrátila z nekonečnej diaľky a do tela nasala čerstvý vzduch, ktorý ju naplnil novým poznaním. Chlapec nemo pozrel na osobu s krídlami ktorá ho stále držala za ruku a povedal: "Ďakujem."
