Stretol sa deň s nocou. Neprišli náhodou, bola to schôdzka dohodnutá už pred počiatkom sveta. Tú schôdzku nariadil sám chaos. Všetci na ňu veky čakali. Boli tu a trpezlivo čakali. Nezaujímalo ich nič, pretože nič nebolo podstatné. Tento stret svetov bol podstatný. Chceli ho! Mali ho! Tak nastal a bol sledovaný.

Vo vzduchu viselo ticho, ba i vietor najskôr váhal či sa zmetať medzi hlasmi ticha alebo sa vzniesť do výšin a tiež v kľude sledovať ten stret. Stretli sa tam, kde by to nikto nečakal. Všetci mali možnosť to sledovať, aj tí pre ktorých to nebolo určené. V tom okamihu bol celý svet. Tých čo vedeli čo sa blíži napĺňala radosť, tých čo netušili čo sa deje, napĺňal údiv. Stretlo sa poznanie s nevedomosťou. Všetko živé zameralo zrak na to nádherné divadlo, ktorého hra sa odohrávala na prašnej ulici. Svet zrazu nebol ničím iným len ulicou.

Ľudia stáli a hľadeli tam, kde si deň podával ruku s nocou. Preplietli sa zlaté lúče šťastia, s čiernymi pazúrmi hnevu. Všetci na to hľadeli, no nikto to nevidel. Zblúdila čierna duša si razila cestu k tomu miestu a podvedome hľadala svetlo vykúpenia. Hľadala až ho našla tam stáť ako sa sledujú herci publikom, publikum tvorcami. Bola to svätá nepoškvrnená duša, ktorá tam stála. Nemo prekýpala šťastím a poznaním. Tiene sa začali prehlbovať a započala sa stavba nového mesta - mesta smrti.

Niekde v diaľke sa rozplakalo malé dieťa, psi začali zavýjať a čierne motýle začali umierať. Čas sa začal predlžovať a ľudia prestávali dýchať. To čo sa malo stať, sa už raz stalo pred dávnymi vekmi. Počas dní keď na oblohe krúžilo jedno slnko. No ľudia tentokrát pozorovali niečo iné. To načo hľadeli sa malo stať prvykrát. Obe slnka zapadali za horizont. Ľuďom tiekli slzy po tvary. Tiekli v korytách vrások, ktoré vznikli zo sveta chaosu. Čas vrások sa mal skončiť. Oni to však ešte nevedeli. Iba zopár ľudí niečo tušilo, cítili že sa zrodí nová sila.

Na okamih sa svet zmenil na zlato. Bola to posledná sekunda bohatstva. V nasledujúcom momente už temnota začala dychtivo hltať všetko čo jej stálo v ceste. Zblúdila čierna duša nič nevnímala. Išla si za svojíme, nepociťovala to čo druhí, videla len svoj cieľ, svoj lampáš, ktorý jej ukazoval cieľ. Blížila sa pomaly ale isto. Keď prešla okolo jedného malého chlapčeka so silne červenou aurou, niečo zacítila.

Malý chlapček už vedel tajomstvo. Odtrhol zrak od horizontu a zbadal tú zblúdilú dušu. Rozplakal sa, ale jeho matka bola stále v hlbokom tranze tak ako všetci ostatní. Nikto im nevenoval pozornosť. Mužovi z rukáva vykĺzlo niečo lesklé do dlani. Bola to čepeľ obetného noža, ktorý bol starý asi tak, ako bohovia na scéne. Muž už bol od tej svätej duše na dva kroky, no zrazu sa zarazil. Vedel, že niečo nie je v poriadku. Rýchlo odfúkol šede mračná ktoré sa mu snažili usadiť v hlave.

Svet sa už skoro potopil do úplnej temnoty, no nikto sa okrem chlapca a muža nehýbal. Západ dvoch sĺnk sa konal prvý a posledný krát v histórií ľudstva. Nikto tomu neveril, ale stalo sa. Muž natiahol ruku a rýchlim pohybom vrazil nôž do šije jedinej svätej duše, ktorá stála na tejto zemi. Stretlo sa šťastie s nešťastím. Svet sa ocitol v novom temnom veku. Ľudia od radosti plakali. Noc mala trvať 22 hodín.

Svätá duša padla na zem a zdvihol sa kúdol prachu. Chlapec, ktorý to všetko od začiatku pozoroval, začal kričať. Ľudia začali obracať zrak na chlapca. Ten len nemo krútil hlavou a čiernym prstom ukazoval na mŕtve telo na zemi. Tá temná stratená duša v podobe muža, už viac stratená nebola. Všetko má svoju príčinu a nič sa nedeje len tak. Muž sa bez povšimnutia stratil v obkolesujúcej temnote.

Ľudia postávali so svojimi elektronickými sviečkami. Tieto prístroje tvorili pozostatok dávnych čias, ktorý im pripomínal že temnota tu bola, je a vždy bude. V ľudoch pomaly doznieval pocit niečoho nového, niečoho čo ešte nikdy v živote nezažili. Trebalo sa však pohnúť ďalej. Oslavovať sa bude neskôr.

Okolo mŕtvej ženy sa zhŕkli všetci ľudia z ulice. V ich tvárach sa miešal nový pocit strachu a údivu. Cez biele voľné šaty ktoré boli poškvrnené krvou, bolo vidieť krivky oblého bruška. Ľudia neváhali, vedeli čo majú robiť. Kocky boli hodené, osud bol daný. Čas pridal do kroku. Ľudia zobrali ženu do najbližšieho príbytku a začali konať. O niekoľko nekonečných okamihov zalial temnú ulicu veľký rev malého chlapčeka. Dostal meno Hope.

Nikto z prítomných ani len netušil, čo sa vlastne stalo. Títo svedkovia aj o pár rokov budú rozprávať len o tomto nečakanom zrode. Temný muž už v tom čase bol dostatočne ďaleko. Taktiež sa radoval. Ako jediný vedel, čo by sa dialo keby nezasiahol. Tá žena by na ďalší deň zomrela pod kopytami splašeného koňa. Bola by mŕtva aj so svojím nenarodeným synom. Tá obeta bola potrebná. Ten čas bol potrebný! Prizerajúci bohovia to veľmi dobre vedeli a tak jeho duša bude spasená. Tej noci sa zrodila skutočná nová nádej. V temnote zažiarilo nové svetlo. Zrodil sa totiž nový spasiteľ!